|
AKO HOVORIŤ S DEŤMI O SMRTI
Spomienka na verných zosnulých nás pobáda myslieť na smrť ako na bránu vstupu do večného života. Zároveň sami na ňu však hľadíme s obavou i bolesťou, pretože pre nás znamená odlúčenie i vstup do neznáma. Preto sme niekedy v pokušení u našich detí odďaľovať stretnutie so smrťou nakoľko je to možné. „Veď na to majú ešte dosť času... Aj tak raz na všetko prídu sami...“ hovoríme si pre ospravedlnenie. Je to ale správne? A ak nie, tak ako máme s deťmi o smrti hovoriť?
Nech sú okolnosti akékoľvek, hovoriť s dieťaťom o smrti nie je ľahké, ale i neobratné slová sú lepšie ako mlčanie alebo klamstvo. K tomu, aby sme o smrti hovorili, nie je nevyhnutné, aby sme s ňou boli dokonale vyrovnaní. Plačeme, lebo nám umrel niekto blízky? Nemusíme s deťmi hovoriť o našich bolestivých pocitoch, ale nezakrývajme, že plačeme. Ukážme im, že vyrovnať sa so smrťou blízkeho je ťažké pre každého človeka. Je dôležité, aby dieťa pochopilo, že kresťanská nádej a viera pomáhajú niesť utrpenie, ale ho zo života neodstránia.
Keď hovoríme s deťmi o smrti, je dôležité nepoužívať výrazy, ktoré by mohli zle pochopiť. „Nebo“ je to, čo je nad nami, ale pokiaľ dieťa nepochopí, že znamená zároveň Božie kráľovstvo, môže si myslieť, že mŕtvi nám visia nad hlavami. „A keď prší, padajú?“ opýtalo sa raz jedno dieťa. A iné dieťa chcelo zavesiť list pre maminku, ktorá mu nedávno zomrela, na lietajúceho šarkana. Rovnako nehovorme dieťaťu: „Boh si otca vzal k sebe.“ Ako by sa dieťa nebúrilo proti Bohu, ktorý mu vzal otca?
Majme tiež na pamäti, že dieťa vníma len to, čo ho zaujíma a že veci spracováva a chápe postupne. Nedivme sa teda, že musíme opakovať veci, o ktorých sme si mysleli, že dieťa už vie.
Hovoriť s deťmi o smrti možno takým spôsobom, že o onom svete nevieme toho veľa preto, lebo Boh nám chce nachystať prekvapenie. A keďže Boh je Otec, ktorý nás miluje najviac, môžeme si byť istí, že to prekvapenie bude krásne.
(spracované podľa Christine Ponsardovej, Víra v rodině) |
